Včera sme boli na výlete ako normálna rodinka, čiže ja , môj tatko a mamka a moja malá sesternica(vlastne už nie je malá). Tatko mi celý hrdý ukazoval Urbár Hybe, ktorého je správcom. Celé doobedie sme to obzerali a ja som si spomenula, aká je príroda nádherná. zvlášť teraz na jeseň.Budete sa čudovať, ale tu v Tatrách je už pomaly jeseň. Stromy sú nádherne červené a žlté aaj vzduch vonia tak ako si inak, jesenne. Naozaj nádhera. Boli sme sa pozriet aj na Prečerpávacej vodnej elektrárni Čierny Váh, najprv na hornej nádrži, ktorá vlastne vodu len zadrziava a zhromazduje. Chvíľku nám veru trvalo kým sme ju obišli tam aj spiatky, ale stálo to za to. Pretože pri spiatočnej ceste sme ďalekohľadom sledovali okolité kopce, Kriváň,Baranec, či Areál snov.Ako sme si tak všetko obzerali, zrazu pri pozorovaní lúky som zbadala,že sa niečo svetlé hýbe na rúbanisku.Zaostrila som tam ďalekohladom a zbadala som, že si to ladným krokom vykračuje nádherný vlk. Akoby vedel, že ho pozorujeme, tak ešte spomalil a postál aby sme si ho mohli vyobzerat a do sýtosti sa ním pokochať.
Potom sme sa vybrali aj na miesto kalamity a poviem vám, že ten pohľad je strašný. Je to iné, keď som to videla v telke, alebo na nete.Ale takto som sa vážne rozplakala, bolo to strašné.Neboli to kúsočky, ale celé lány mesačnej krajiny, bez stromov, bez zelene a všetko bolo také ponuré a pusté, naozaj do plaču. Nech si hovorí kdo chce čo chce, táto príroda sa veru tak skoro nespamätá, pretože vďaka niektorým špekulantným ľuďom ťažia aj to čo vôbec nebolo postihnuté kalamitou a tým sa príroda ešte viac osľabuje. Mylslím, že je najvhodnejší čas sa zamyslieť a uvedomiť si, že za pár rokov nebudeme´mať krásnu zeleň, ale mesačnú krajinu, kam len oko dovidí. To chceme? Myslím že nie. Ja viem o čom hovorím, vyrástla som pod horami a už tri roky žijem v meste v našom velkom meste a teraz si uvedomujem, ako mi priroda chyba.
Komentáre
ano je to tak...